Dariana

  Bielou stužkou previazaná stará krabica, v nej zažltnuté fotky, pokrčené listy, denník a zopár vzácnych drobností po mame. Zuzana do nej ukryla svoju bolestivú minulosť. Správa o smrti milovaného Adama jej dodá odvahu opäť otvoriť dvere do sveta, z ktorého pred rokmi tak zbabelo utiekla. Pri pohľade na staré spomienky v nej znovu ožíva tajomná minulosť.

Rodný dom, 1938

Ich život sa po svadbe výrazne zmenil. Do domácnosti pribudla nová gazdiná, mamina priateľka, otcova chránenkyňa a bratova milovaná manželka. Zuzana sa cítila odstrčená a nepotrebná. Keď sa s mamou chcela porozprávať osamote, Júlia ju vždy predbehla. Odvrátila na seba všetku pozornosť a  nepustila ju k slovu.

Otcovi každé ráno servírovala raňajky. Imponovalo mu jej líškanie sa. Hltal očami každý jej pohyb a odchádzal z domu najedený a spokojný. Keď sa večer vrátil opitý, Júlia ho čakala vo dverách s pohárom vody v ruke a pomohla mu ľahnúť si na diváň. Vyzula mu topánky a opuchnuté chodidlá podložila vankúšom. Páčila sa mu jej pozornosť a často zabudol na svoj hnev. Prestal byť agresívny a nechcelo sa mu útočiť na mamu. Ondro bol na Júliu hrdý a plnými dúškami si užíval pokoj v dome. Celé dni pracoval, aby našetril peniaze a mohol Júlii kúpiť, čo si len zažiadala. Večne túžila po nových šatách, spodničkách, hrebeňoch a sponkách do vlasov.

Neraz si požičal od svojho kamaráta kone a vzal ju do vzdialeného mesta na výlet. Zuzanu so sebou nikdy nezobrali. Mama jej vysvetlila, že sa do ich súkromia nemá čo miešať, sú manželia a majú právo tráviť spolu čas. Zuzana si väčšinou vzala rozčítanú knihu a urazene utiekla do maštale.

V štrnástich ukončila základnú školu a Braumovci ju zamestnali vo svojom obchode na plný úväzok. Bola to vážená rodina so židovským pôvodom, ktorej sa v podnikaní mimoriadne darilo. Zuzana chodievala do práce pešo. Mali jediný starý bicykel, ktorý používal brat. Odkladala si zarobené peniaze do zásuvky, v ktorej schovávala aj svoje najväčšie poklady. Niekoľko popísaných lístočkov zo školských čias, odkazy od kamarátok aj papierové srdiečko, ktoré jej pred rokom venoval brat na Vianoce...

Snívala o tom, že raz stretne chlapca, ktorý sa do nej zamiluje a vezme ju bývať k sebe. Nepáčil sa jej stiesnený život v rodnom dome. Júliina prítomnosť ju znervózňovala. Nevedela, čo si má o nej myslieť. Pred ostatnými sa tvárila milo a spokojne, keď sa však ocitli v miestnosti samy, jedovato na ňu syčala a prepichovala ju zúrivým pohľadom.

Júlia nemusela pracovať. Ondro nedovolil, aby sa jeho žena zodierala na poli alebo sa ponižovala ako slúžka u bohatých gazdov. Keď sa Zuzana skoro ráno zobúdzala, Júlia sa v posteli susednej izby spokojne otočila na druhý bok a spala ďalej. Presviedčala Ondra, že ak chce otehotnieť, musí veľa odpočívať. Hltal každé jej slovo a Zuzana mlčala ako zvyčajne. Vedela, že by svojimi výčitkami a hnevom nič nedosiahla. Ondro videl vo svojej žene stelesnenie nevinnosti a dobra. Ako sa mýlil!

Raz popoludní sa Zuzana chystala vrátiť do práce. Keď vyšla zo svojej izby, na chodbe začula nahnevané hlasy. Vychádzali z bratovej izby. Opatrne sa priblížila ku dverám. Júliino zvyčajné nežné vystupovanie sa zmenilo na výbuch zlosti.

„Musíš vyťať ten starý strom. Žiadam ťa o to!“

„Drahá, žiadaš priveľa. Ten orech pre moju rodinu veľa znamená. Je starý, je...“

„Presne tak, je starý a škaredý. Neznesiem ho tu, chcem mať výhľad na les. Takto nám tu zbytočne tieni dom,“ provokovala ďalej.

„Zuzanka bude smutná, ak to urobím,“ nedal sa Ondro.

„Tej to môže byť jedno. Ja som pani domu, ona je ešte decko. Vyrovná sa s tým.“

„Ale...“

„Žiadne ale, miláčik. Urob to pre mňa. Urob to pre svoju lásku.“

Jej sladké slová mierili na správne miesto. Ondro sa odmlčal a nechal, aby ho bozkávala. Zuzana jasne počula ich zrýchlený dych. Vedela, čo bude nasledovať. Už si zvykla. Stena spájajúca ich izby bola príliš tenká na to, aby spoľahlivo tlmila zvuky. Doliehali k nej takmer každý večer. Júlia bola očividne skúsená a svojimi ženskými zbraňami skrotila každého muža. Otca, brata, možno aj niekoho iného... Tá myšlienka ju znepokojovala. Tvárila sa, že nevidí, ako sa koketne usmieva takmer na každého muža v dedine.

Žiadny orech nevytneš, Ondro. O to sa postarám, pomyslela si nahnevane, vzala svoj sveter a vybehla z domu. Pani Braumová už určite otvorila obchod a čaká na ňu. Najviac zákazníkov prichádzalo skoro ráno. Tovar bolo treba vyložiť na police a pretriediť nepredané zvyšky. Jedlo bolo vzácne, nič sa nevyhadzovalo do smetí. Potraviny po záruke rozdávali gazdinám, ktoré ich hodili svojim hladným zvieratkám.

V obchode bolo rušno. Hneď ako prišla, zaviazala si zásteru okolo drieku a pustila sa do práce. Pani Braumová stála za pokladňou. Milovala svoju prácu a celá sa do nej vložila. Obchod voľakedy patril jej otcovi. Po jeho smrti ho prevzal zať Ján a celú rodinu zasvätil do vedenia podniku. Ich jediný syn Karol sa mal stať jeho nástupcom. Zuzana od začiatku pracovala pod jeho krídlami. Mal dvadsať rokov, vynikal svojím zmyslom pre obchod a vrúcnym vzťahom k práci. Snažil sa udržať obchod na úrovni, ponúkať nové služby, nadväzovať kontakty s dodávateľmi a majiteľmi ostatných obchodov v okolitých mestách. Braumovci boli hrdí na židovský pôvod a dodržiavali všetky tradície svojho náboženstva. Dedinčania ich brali ako svojich a vážili si ich.

„Ahoj, Zuzi, už som tu na teba čakal,“ vítal ju Karol s úsmevom na tvári.

Za ten čas medzi nimi vzniklo priateľstvo, ktoré jej pomáhalo prekonávať všetky krízy v rodine. Odkedy sa Ondro oženil, jeho miesto čiastočne zaujal Karol.

„Tak som tu. K vašim službám, pane,“ doberala si ho Zuzana.

Často sa naťahovali a podpichovali, aby im rýchlejšie plynul čas. Keď sa obchod na pár minút vyprázdnil, ukradli si chvíľku pre seba. Zuzana sa oprela o pult a Karol jej nalial do šálky čaj. Kývol hlavou a vyzval ju, aby sa mu zverila so všetkým, čo ju trápi. Videl na nej, že ju ráno niečo veľmi rozrušilo. Mohli to spôsobiť iba dvaja ľudia: jej otec alebo Júlia.

Predtým, ako sa stala Ondrejovou zákonitou, Karol Júliu vôbec nepoznal. Nedôveroval ľuďom, ktorí sa nenarodili priamo v dedine. Nikto nevedel, odkiaľ to dievča pochádza, kde sú jej rodičia, prečo ju vôbec nenavštevujú.

Poradil Zuzane, aby sa od nej držala bokom a dávala si na ňu pozor. Predpokladal, že prvé problémy a nedorozumenia nastanú krátko po svadbe. Cítil, že sem Júlia prišla s istým cieľom: získať si novú rodinu. Zuzanu chce vytlačiť z miesta, postaviť proti nej jediného brata... Čo má za lubom?

Karol bol inteligentnejší ako väčšina chlapcov v jeho veku. Ostatných zaujímala iba práca na poli a kone. On mieril vyššie. Rád čítal, bavilo ho umenie a fascinovala ho veda. Keby mal príležitosť, čítal by od rána do večera, práca v obchode ho však zaväzovala. Júliina prítomnosť v dedine mu nedala pokoj. Chcel sa o nej dozvedieť viac.

„Čo sa stalo? Si akási napätá,“ poznamenal a podal Zuzane šálku.

„Tá bratova ženuška ma chce naozaj nahnevať. Vraj nech Ondro vytne strom! Môj milovaný orech! Prečo jej prekáža? Čo jej na ňom vadí?“

Jej hlas sa zvyšoval priamo úmerne s hnevom, ktorý sa v nej opäť hromadil.

„Ktorý strom? Ten veľký pri ceste?“

Karol bol u nich doma niekoľkokrát. Jarmila ho aj s rodičmi pozvala na večeru ako prejav vďaky, že zamestnávajú jej dcéru. Ženy v tých časoch väčšinou nepracovali, matky ostali doma s deťmi, o živobytie sa starali iba muži. V posledných rokoch však v domácnostiach zavládla chudoba a nedostatok. Povojnové obdobie nebolo ľahké ani pre vidiečanov, ktorí si potraviny dokázali dopestovať sami. Hnevalo ich nepriaznivé počasie aj netolerantní gazdovia, ktorí hľadeli iba na svoje záujmy a k zamestnancom sa správali hrubo a neúctivo.

„Áno, ten veľký orech. Odmalička som ho považovala za strážcu nášho domu. Keď sa vytne, otvorí sa nám priamy výhľad na okolitý les. Budem sa báť,“ dodala ticho. Karol sa rozosmial.

„Si už trochu veľká na to, aby si sa bála lesných škriatkov, nemyslíš?“

Zuzana prikývla, v duchu sa jej však stále ozýval mamin hlas. V lese žije stará bosorka, nesmieš odbočiť z cesty... Zahnala nepríjemnú myšlienku a odpila si zo šálky. Karol ju pozorne sledoval.

„Ty sa naozaj bojíš, čo?“

„Nie, nebojím,“ trvala na svojom.

Nikomu neprezradila, že ešte nikdy nebola v lese. Spolužiaci sa v škole často vychvaľovali, ako sa prechádzali medzi vysokými stromami, koľko húb nazbierali alebo ako sa vyhli veľkej búrke, ktorá polámala všetky dlhé konáre. Vždy ich pozorne počúvala, či sa nedozvie niečo o bosorke, nikto ju však nikdy nespomenul. Zrejme si to mama naozaj iba vymyslela, tak, ako to vždy tvrdil brat.

„Keď chceš, môžem tam s tebou niekedy zájsť,“ navrhol Karol. „V nedeľu chodievam nazbierať huby do polievky. Naozaj sa nemusíš báť, nie sú tam vlky ani žiadne medvede,“ ubezpečoval ju.

V očiach sa mu zaiskrilo. Páčila sa mu Zuzanina nevinnosť. Rástlo z nej pekné dievča. Raz bude lámať srdcia každému chlapcovi, ktorý o ňu prejaví záujem. Ja už budem starý, pomyslel si.

„Na čo myslíš?“

„Na teba,“ povedal úprimne. Zuzanu jeho odpoveď očividne zaskočila. Opäť si priložila šálku k perám, neuvedomila si však, že je prázdna. Karol sa nahlas rozosmial.

„Myslel som na to, ako ti pomôcť. Musíš sa s bratom porozprávať a vysvetliť mu, že ten strom ostane na mieste, či sa to jeho milej páči, alebo nie,“ dodal pobavene.

Júlia naozaj vedela, čo robí. Presne odhadla, čím rozdúcha oheň a postaví súrodencov proti sebe. To dievča ho začínalo vážne zaujímať.

„Nepočúvne ma. Keby mu Júlia prikázala skočiť do studne, neváhal by ani chvíľu.“

„Asi máš pravdu. Keď sa my chlapi zamilujeme, je to s nami bieda. Sme schopní všetkého.“

„Aj tebe sa to stalo? Bol si už zamilovaný?“ Jej nevinná otázka ho nepríjemne zasiahla. O Hane sa mu rozprávať nechcelo.

„Do toho ťa nič,“ povedal prudko. Prekvapil ju jeho ostrý tón. Sklopila zrak a sústredene hľadela na dlážku. Nechtiac zasiahla jeho citlivé miesto.

„Prepáč,“ ozval sa po chvíli. Chytil ju za ruku a stisol jej mäkké prsty. „Nechcel som na teba vybehnúť. Bolí to. Snažím sa na Hanku zabudnúť,“ ospravedlňoval sa. Aj keď sa rozišli už pred pár mesiacmi, myslel na ňu rovnako často ako predtým.

Hana... Jeho Hanička.

„To nič, ja to chápem. Niekedy som nepríjemne zvedavá,“ priznala Zuzana.

„To teda si. A teraz do práce, vidím prichádzať pani Teréziu,“ zhíkol Karol s jedovatými iskrami v očiach. Pobral sa upozorniť mamu. Pani Sára sedela za stolom v susednej miestnosti a rátala všetky výdavky.

Príchod pani Terézie patril k vrcholom pracovného dňa. Terézia bola manželkou pána Alojza, najbohatšieho muža v dedine. Vlastnil rozsiahle pozemky, na ktorých pracovali desiatky miestnych mužov, medzi nimi aj Zuzanin otec s Ondrejom.

Alojz postavil manželke veľký prepychový dom, aký v šírom okolí nemal páru. Povrávalo sa, že ich rodina vlastní pozemky aj v zahraničí, kam chodievali každý rok na dovolenku. Terézia porodila dcéru a jediného syna, ktorý sa vraj ako otcov dedič stal rodinným miláčikom. Ich deti nechodili do školy, vzdelávali sa doma a s miestnymi sa nekamarátili. Patrili do vyšších kruhov a ich rodičia na to nezabúdali každého upozorňovať. Zuzana ich ešte nestretla. Prevážali sa v otcovom drahom voze a s ľuďmi z dediny sa nerozprávali. Výnimkou bola ich márnotratná matka, ktorá sa rada všade predvádzala a nerobilo jej problém vykúpiť hoci aj celý obchod, ak mala dobrú náladu.

Pani Terézia nosila klobúky podľa najnovšej módy, široké sukne z drahých materiálov a pevné korzety, ktoré márne bojovali s jej guľatou a nízkou postavou. Každé ráno prišla do obchodu v sprievode niekoľkých sluhov, ktorí trpezlivo balili a vliekli jej ťažké nákupy do voza.

Kým pani Braumová zrátala všetky nakúpené položky, Terézia ju zahrnula otázkami. Najradšej zo všetkého klebetila, zaujímali ju aféry a do najmenších detailov poznala životné príbehy každej rodiny na okolí. Zapamätala si všetky škandály a nezabudla na žiadne tajomstvo. Keď od niekoho niečo potrebovala, v správnej chvíli vytiahla svoje zbrane a obete si poľahky omotala okolo prsta. Za chrbtom ju každý volal miestnou Čiernou vdovou.

Mala však v rukách moc, od ktorej záviselo mnoho životov, preto sa každý snažil tolerovať jej veľké ústa a nevychované spôsoby. Pani Braumová jej odkladala najväčší chlieb a najčerstvejšie mlieko a ponúkla výber najkvalitnejších potravín, aké zohnala. Pani Terézia si žiadala osobitnú starostlivosť. Nikoho iného v obchode nestrpela. Po jej príchode do miestnosti sa Karol postavil do dverí na znamenie dedinčanom, aby radšej ostali doma a odložili svoj nákup na neskôr.

Zuzane sa celý postup zdal pritiahnutý za vlasy. V duchu sa smiala, keď pani Terézia niekoľko minút pozorne kontrolovala dva úplne rovnaké pecne chleba.

„Sára, si si istá, že tento je čerstvejší?“

„Úplne istá, Terézia. Odložila som ho pre teba ako každý deň. Pripravila som aj mlieko, hneď ti ho prinesiem,“ ponúkla sa a zamierila k polici oproti pultu.

Zuzana stála pri pokladni. Nemala túto ženu rada. Zakaždým si ju zvedavo premerala od hlavy po päty a na tvári sa jej zračilo znechutenie. Neraz pani Braumovú upozornila, aby svojej slúžke kúpila nové šaty.

„Nepatrí sa, aby v obchode pracovalo dievča v takom špinavom oblečení. Zašpiní všetko, čoho sa dotkne. Mala by si dbať o bezpečnosť a blaho svojich zákazníkov, Sára,“ mudrovala ďalej.

Pani Braumová stisla pery a zahryzla si do jazyka. Kým priniesla mlieko, pani Terézia si pyšne napravila klobúk.

„Predstav si, moja milovaná Hana pôjde študovať do Budapešti. Som taká vzrušená!“

Pani Braumová sa pokúsila usmiať, veľmi sa jej to však nedarilo. Zuzana napäto počúvala. Hana?