Bielou stužkou previazaná stará krabica, v nej zažltnuté fotky, pokrčené listy, denník a zopár vzácnych drobností po mame. Zuzana do nej ukryla svoju bolestivú minulosť. Správa o smrti milovaného Adama jej dodá odvahu opäť otvoriť dvere do sveta, z ktorého pred rokmi tak zbabelo utiekla. Pri pohľade na staré spomienky v nej znovu ožíva tajomná minulosť.
Anežkin dom, 2000
„Babi, zobuď sa!“
Simonkin hlas ju vytrhne z nepríjemného sna. Júliina štíhla postava v čiernych šatách sa rozplynie a bratovo pevné objatie povolí. Chvíľu jej trvá, kým sa spamätá a spomenie si, kde je. Náhlivo sa posadí a počká, kým sa jej prestane krútiť hlava. Pravnučka ju chytí za ruku a ťahá z postele.
„Poď, babi, už sme hladné,“ oznámi jej vyčítavo.
Zuzana ju poslúchne a ponáhľa sa do kuchyne zohriať mlieko na puding. Rozospatý Robin pobehuje okolo nich. Dievčatá sa prekrikujú, dohadujú sa, čo budú celý deň robiť a ktorá si oblečie prababkine čierne sandále. Rady sa jej vkrádajú do spálne a skúšajú si staré oblečenie. Hrajú sa na veľké slečny a ona ich s úsmevom pozoruje, keď sa jej prídu predviesť vo vyblednutých kvietkovaných šatách alebo v starej ružovej blúzke.
Po raňajkách vyjdú do záhradky. Dievčatá si vezmú malé hrable a snažia sa skrášliť záhradku. Práca ich očividne veľmi baví a Zuzanu to úprimne teší. Raz z nich vyrastú zodpovedné a dobre vychované slečny.
Keď vysype plné vedro buriny na kompost, v kuchyni sa ozve ostrý zvuk telefónu. Prednedávnom jej ho kúpil vnuk, aby ju mohol kedykoľvek zastihnúť. Trvalo jej dlho, kým sa prístroj naučila ovládať. Vo zvládaní technických vecí neustále zlyháva.
„Ja to zdvihnem,“ ponúkne sa Andrejka a beží do domu, nevšímajúc si svoje zašpinené topánky.
„Ahoj, oci,“ zvolá nadšene. „Je vonku. Počkaj, zavolám ti ju. Babi, volá ocko, chce sa s tebou rozprávať,“ oznámi jej a trpezlivo drží slúchadlo, kým vojde do domu. Pohladká pravnučku po vlasoch a vezme do ruky telefón.
„Tu starká. Tak ako sa vám darí?“
„Nie je to ružové,“ odpovie Ľuboš. Zuzana si všimne jeho sklamaný tón.
„Vysvetlila ti to?“
„Áno. Už ma nemiluje.“ Ticho. Ani jeden z nich chvíľu neprehovorí.
„Chlapče... musíš byť silný,“ zašepká.
Ťažko sa jej dýcha. Najradšej by si sadla, najbližšia stolička je však príliš ďaleko. Prosím, dievčatá, nechoďte dnu. Nepočúvajte nás.
„Nevládzem. Chcela to ututlať, tváriť sa, že sa nič nestalo. Sľubovala mi hory-doly, vraj sa nestretávajú, stalo sa to iba raz, už sa to nebude opakovať... Zaspal som v obývačke a ráno ma zobudilo pípnutie jej mobilu. Písal Jakub,“ doloží nahnevane.
„Jakub? Ten Jakub?“ Zuzana neverí vlastným ušiam.
Adelina drzosť prekročila všetky hranice. Jakub je vnukov dlhoročný priateľ a spojenec. Študovali spolu na strednej škole, sedávali v jednej lavici, celé roky hrali na jej dvore futbal a chodievali aj na diskotéky. Jakuba mala rada, bol k nej vždy slušný a správal sa úctivo. Patril medzi usilovných žiakov, ktorí to chceli v živote niekam dotiahnuť. Keď s Ľubošom nastúpili na vysokú školu, prenajali si byt a spoločne platili nájomné. Vždy si rozumeli... Jej Ľuboša práve sklamali najdôležitejší ľudia v živote. Manželka a najlepší priateľ. Takéto veci sa predsa stávajú iba v televízii... nie je možné, že sa vkradli aj do života môjho vnuka!
„Písal, že po nej túži. Starká, ja neviem, ako ďalej. Keď som jej tú správu ukázal, vytrhla mi mobil z ruky a zamkla sa v kúpeľni. Neviem, čo mám robiť. Som na dne.“
„Upokoj sa. Musíš byť silný. Musíš...“
Hlas sa jej zasekne. Na druhom konci začuje jeho tichý plač. Zatvorí oči a prinúti sa mlčať. Najradšej by sa rozbehla za ním. Nikdy svojho vnuka nepočula vzlykať. Vždy bol silný, statočne sa vyrovnával s každým neúspechom, sklamania ho posilnili, teraz však... Je naozaj zlomený.
„Ľubko, ja ti pomôžem. Ešte stále ma máš. Budem ťa tu čakať,“ ubezpečí ho. Ľuboš si trhane vzdychne a potiahne nosom.
„Ďakujem, starká,“ zašepká a položí.
Zuzana si sadne na stoličku a zrazu sa cíti stará a slabá...
„Babi? Čo ti je?“
Pravnučkin vystrašený hlások ju prinúti otvoriť oči a utrieť si slzy.
„To nič nie je, Simonka. Vieš, zomrel mi niekto blízky a ja som smutná.“
Adam, kiežby si tu bol so mnou! Celý život som sa trápila sama, vychovala som nášho syna, vnuka, stále to však nestačí. Vždy sa nájde niečo, čo nám opäť rozhádže život... Som už stará, taká stará!
„Odišiel do neba?“ Jej veľké oči ju pozorne sledujú. Zdvihne svoju malú rúčku a pohladká prababku po pleci. „Zhora na teba bude dávať pozor. Už mu nič nechýba,“ povie múdro. Zuzana prikývne a smutne sa usmeje. Aké sú tie deti vnímavé... koľko toho pochopia!
„Poď, dievčatko moje. Zavolaj Andrejku, pustíme sa do varenia. Už je najvyšší čas.“
V mysli sa jej vynorí obraz spred rokov, keď ju prvýkrát zasiahla Júliina tvrdohlavosť. Už vtedy som ju mala poriadne prefackať, pomyslí si. Bola som primladá, neodvážila som sa. Kvôli Ondrovi.
Komentáre