Dariana

Bielou stužkou previazaná stará krabica, v nej zažltnuté fotky, pokrčené listy, denník a zopár vzácnych drobností po mame. Zuzana do nej ukryla svoju bolestivú minulosť. Správa o smrti milovaného Adama jej dodá odvahu opäť otvoriť dvere do sveta, z ktorého pred rokmi tak zbabelo utiekla. Pri pohľade na staré spomienky v nej znovu ožíva tajomná minulosť.

Zuzana žila jednoduchý život na vidieku obklopená prírodou a láskou najbližších. Osudné udalosti - vojna, smrť, láska a nenávisť - ju prinútili k bolestivému rozhodnutiu, ktoré ju dodnes prenasleduje.

Blíži sa však deň, keď sa bude musieť vrátiť...

Anežkin dom, 2000

Neúnavné zvonenie budíka vytrhne Zuzanu z nepokojného sna. Zmätene si pretrie oči a naučeným pohybom ruky vypne starý drnčiaci prístroj. Pred mnohými rokmi jej ho daroval syn k narodeninám. Bože, ten čas letí, pomyslí si smutne. Rýchlo zo seba stiahne mäkkú perinu, vstane a vyzlečie si nočnú košeľu. Ako každé ráno, ani teraz jej neujde pohľad do veľkého zrkadla oproti postele. Vidí v ňom starenku s dlhými bielymi vlasmi. Jej postava zostala dievčensky štíhla, pokožka však už dávno stratila svoju pružnosť. Tvár má celkom vráskavú, líca sú na dotyk jemné a mäkké. Jej oči sú stále živé, žiaria jasnou modrou farbou. Počas tých rokov ich zatienil smútok.

Náhle sa spamätá a podíde k veľkej starodávnej skrini po tete Anežke. Vyberie si z nej pracovné nohavice a zelené tričko. Biele vlasy si naučeným pohybom stiahne do pevného drdola a ponáhľa sa do kúpeľne opláchnuť si tvár. V kuchyni si zaleje kávu a odkrojí kúsok chleba. Malý Robin sa jej obšmieta okolo nôh a pýta si raňajky netrpezlivým kývaním chvostíka.

„Tak čo, Robinko, jesť by si chcel?“ spýta sa milo a poškriabe ho za ušami.

Psík jej celkom prirástol k srdcu. Dostala ho od vnuka na Vianoce, aby vo veľkom dome nezostala sama. Zo začiatku odmietala predstavu, že sa bude starať o mladé šteňa, po niekoľkých dňoch však zmenila názor. Robin si ju získal svojím nevinným psím pohľadom. Dnes by si už svoje dni nevedela predstaviť bez jeho spoločnosti. Keď sa venuje prácam v záhrade, Robin si ľahne na trávu a zvedavo sleduje každý jej pohyb. Večer, keď pletie alebo si číta, pritúli sa k nej a zohrieva ju svojím drobným telíčkom.

Keď ju cez víkend navštívia deti, Robin sa im vrhá pod nohy a nadšene šteká. Pravnučky sa s ním dokážu hrať celé hodiny. Moje nádherné dievčatá, pomyslí si hrdo. Čo by povedal Adam, keby ich uvidel? Potlačí rodiace sa slzy a zamieri do komory po čerstvú papriku. Nakrája ju na tanier, Robinovi vloží do misy zvyšky večere a sadne si na stoličku. Pohľad jej padne na noviny, ktoré v noci nechala na stole. Ležia na ňom pokrčené a nedbalo porozhadzované stránky.

Najradšej by tie papiere roztrhala na drobné kúsky. Znovu ju vytrhli zo sveta, v ktorom sa cíti bezpečne. Vrátili ju do minulosti, na ktorú sa snaží zabudnúť. Predstiera, že na dávne časy vôbec nemyslí, v noci sa jej však stále vracajú živé sny. V spánku ju dobieha vlastná bolestivá minulosť.

Dlho o tom nikomu nepovedala. Nechcela, aby jej najbližší vedeli, čo sa jej pred rokmi stalo. Keď sa sem presťahovala, takmer nikto ju nepoznal. Vystúpila z vlaku s malým kufrom a roztrasená zamierila do neznáma cudzieho mesta. V ruke stískala adresu tety Anežky, ktorú jej mama nadiktovala pár mesiacov pred smrťou. Otec ju vyhodil z domu, keď si chcela vziať mladíka, ktorý nespĺňal otcove predstavy. Odvtedy sa prestala vracať na vidiek. Poslali si pár listov a fotiek, stretnutie však stále odkladali.

Zuzana neisto stála pred Anežkiným domom, bála sa dotknúť nízkej bránky. Bola to jej posledná nádej. Nemala kam ísť. Nemohla sa vrátiť. Anežka otvorila dvere a v pohľade Zuzaniných modrých očí spoznala svoju neter. Pozvala ju dnu a uvarila jej horúci čaj. Zuzana bola vychudnutá a utrápená. Neprezradila, čo sa jej stalo a prečo utiekla. Anežka sa na nič nepýtala. Ustlala v hosťovskej izbe a uložila jej veci do veľkej skrine. Dodnes je to izba, ktorú má najradšej.

Znovu jej padne zrak na noviny. Vezme do rúk stranu s nekrológmi. Je to on. Musí to byť on. Adam.

Zomrel.

Jej Adam už nežije.

Odišiel skôr ako ona. Bez rozlúčky.

Položí noviny na stôl a rozplače sa. Slané slzy zmáčajú jej zostarnutú tvár. Robin sa schúli pri jej nohách, chce pohladkať. Zuzana vstane a zamieri do spálne. Otvorí skriňu, natiahne ruku a z najvyššej poličky vytiahne krabicu previazanú bielou stužkou. Sadne si na posteľ a prstami pohladká staré drevené veko. Trochu sa jej chvejú prsty. Nevidí ani Robina.

Opäť sa mení na uplakané mladé dievča, ktoré utekalo na stanicu s kufrom a dieťatkom pod srdcom. V mysli sa vracia do svojho domova. Chcela zabudnúť, chcela predsa začať nový život! Nepodarilo sa. Uvedomila si to včera ráno, keď listovala v novinách. Jeho meno otvorilo starú cestu do minulosti, k potlačenej bolesti. Nenávidím ťa! Prečo si to dopustil? Adam, prečo si všetko zničil?

Odpovede sa nedočká. Adam zomrel. Už sa k nej nikdy nevráti. Nezaklope jej na dvere, ako v to roky tajne dúfala. Zostala jej len táto krabica, posledné spomienky, v ktorých Adam stále žije. Otvorí ju. Možno jej to pomôže zmieriť sa s jeho smrťou. Nadýchne sa, rozviaže bielu stužku a otvorí dvere do svojich spomienok.