Zuzana žila jednoduchý život na vidieku obklopená prírodou a láskou najbližších. Osudné udalosti - vojna, smrť, láska a nenávisť - ju prinútili k bolestivému rozhodnutiu, ktoré ju dodnes prenasleduje.
Blíži sa však deň, keď sa bude musieť vrátiť...
Rodný dom, 1942
Zuzana sedela vo svojej izbe a hľadela von oknom. Milovala výhľad na neďaleký starý orech a kvetinový záhon, o ktorý sa spolu s matkou vzorne starali. Ich veľký dvor dýchal farbami a zeleňou. Často mame vravievala, že žijú v objatí prírody.
„Ešte nedávno to tak nebolo, dcérka. Počas prvej vojny bolo všetko iné. Nemala som čas starať sa o záhradu. Bála som sa vychádzať z domu,“ priznala sa. „Otec narukoval a ja som tu zostala s vašou babkou sama. Bolo to ťažké. A teraz je to všetko späť.“
Zuzana chápavo prikývla. Narodila sa sedem rokov po prvej svetovej vojne. Jej otec sa vrátil domov z frontu strhaný a zostarnutý. Dôležité bolo, že prežil. O tom, čo sa dialo na vojne, zaryto mlčal. Po večeroch sedával vo svojom hojdacom kresle s fajkou v ruke a neprítomne hľadel pred seba. Vojna ho zmenila. Vzala mu mladosť aj úsmev z tváre. Zatrpkol a nečakane dospel. Narodenie syna mu na pár mesiacov rozsvietilo plamienky v očiach, po čase však opäť upadol do letargie. Najradšej bol sám, zavretý v tichej izbe s privretými okenicami.
Zuzana sa narodila päť rokov po Ondrovi. Starší brat ju vzal pod svoje krídla. Dával na ňu pozor, kým sa mama starala o chorú babku. Brával ju do záhrady a hral sa s ňou pod veľkým orechom. Obaja sa otca báli. Bol na nich prísny a tvrdý. Stretávali ho pri večeri za jedálenským stolom a cez víkendy, keď nepracoval, nosili mu do tmavej izby čaj. Sedel pri stole obklopený papiermi a čosi sústredene písal. Vtedy ho ničím nesmeli vyrušiť. Ondro ticho položil tácku na stôl, Zuzana naliala do šálky čaj a držiac sa za ruky, ponáhľali sa z izby von.
Otec ani nezdvihol zrak, aby ich pozdravil. Mama sa im snažila vysvetliť, že píše denník o svojich zážitkoch z vojny. Pomáhalo mu to zmieriť sa s minulosťou a nájsť si cestu k svojmu predošlému životu. Zuzana a Ondro boli príliš malí na to, aby pochopili, čo ich otec prežíval. Najradšej sa hrali na dvore na skrývačku, naháňali sa a smiali.
Nemali veľa susedov. Bývali na okraji lesa. Cestu do obchodu alebo do školy si skracovali prašnou cestičkou, ktorá oddeľovala ich dom od zvyšku dediny. Mama im kládla na srdce, aby nikdy neodbočili do lesa. Strašila ich príbehmi o bosorke, ktorá žila v tieňoch medzi stromami a ubližovala deťom. Ondro bol starší a mal viac rozumu. Mamin príbeh nebral vážne, Zuzana ho však zakaždým pevne držala za ruku a ani jej na um nezišlo, aby príkaz neposlúchla.
Keď mala dvanásť rokov, zomrela im babka. Mama ju ráno našla v posteli mŕtvu. Odišla ticho a pokojne. Otec konečne vyšiel zo svojej pracovne a nezmyselne vykrikoval, že mu zabili matku. Odmietal si uvedomiť, s akou obetavosťou sa o ňu jeho žena celé roky starala, kŕmila ju a umývala. Zuzana pred jeho krikom utiekla do izby a skryla sa pod veľkou perinou z husieho peria.
Ondro mal v tom čase sedemnásť. Bol taký vysoký ako otec a stal sa z neho takmer dospelý muž. Bránil mamu a nebál sa s ním pohádať až do krvi. Vyčítal mu, že sa svojim deťom vôbec nevenoval.
„A čo si myslíš, ty hnusný fagan, v koho dome tu takto odvrávaš?“ odvrkol mu otec nahnevane. Mama sa snažila zasiahnuť.
„Ondrík, buď ticho a choď za Zuzkou,“ prikázala mu.
„Idem. Tohto človeka nechcem ani vidieť,“ fľochol na otca a otočil sa mu chrbtom. Otcova tvrdá ruka sa zahnala a skončila na jeho tvári. Bolo to prvýkrát, čo svoje dieťa udrel.
„Ty mi nebudeš nič vyčítať,“ zašepkal. „Si iba malé decko. Ak tu chceš žiť, budeš poslúchať. Jarmila, z tých dvoch si nevychovala nič dobré. Veď ja im ukážem, kto je ich otec,“ vyhlásil.
Ondro si rukou šúchal boľavé líce a znechutene bežal za Zuzanou. Vošiel do jej izby a vzal ju do náručia. Všetko počula. Plakala.
Z kuchyne sa ešte niekoľko minút ozýval otcov nahnevaný hlas. Mama sa ho snažila upokojiť. Márne. Vzal svoj klobúk z vešiaka a už ho nebolo. Hodiny napäto čakala, kedy sa vráti. Prišiel domov neskoro večer opitý. Vtrhol do domu a v kuchyni vrazil do stola. Búchal päsťou do starého dreva a žiadal svoju teplú večeru. Mama mu so slzami v očiach zohrievala zemiaky a Ondro si k sebe tískal nariekajúcu Zuzanu.
„Psst, neplač, sestrička. Som tu.“
Ondro tušil, že sa ich pokojné a slnečné dni práve skončili. Od toho dňa sa otec prestal po práci vracať rovno domov. Prichádzal večne opitý a agresívny. Už ho nezaujímali popísané papiere v tmavej izbe. Z domu sa vytratil detský smiech. Nahradili ho bitky, strach a odpudivý pach alkoholu. Po dvoch rokoch utrpenia vypukla ďalšia vojna.
Anežkin dom, 2000
Zuzana sa strasie. Spomienky na otca v nej aj po rokoch vyvolávajú odpor a nevôľu. Vzal jej zvyšky detstva a šťastného sveta, v ktorom vyrastala. Dom s veľkou záhradou a starým orechom už nepôsobil pokojne, viac pre ňu neznamenal bezpečie ani maminu lásku.
Vyberie z krabice starú zožltnutú fotku. Hľadí na muža vo vojenskej uniforme. Stojí pri trojnohom stolíku. Modré oči sú vážne, pery sa neusmievajú. Starostlivo zastrihnuté fúzy mu dodávajú výraz dospelého muža pripraveného na udalosti, ktoré ho tak zmenili. Tesne pred odchodom na front pôsobil zdravo a sebavedome. Vzal si za ženu mladú Jarmilu a nasťahoval ju do dlhého prízemného domu po svojom otcovi, ktorý starostlivo opravil. Všetko mohlo byť v poriadku. Načo tá vojna?
Z pochmúrnych myšlienok ju preberie zvonenie zvončeka. Kto to môže byť tak skoro? Náhlivo odloží krabicu do zásuvky nočného stolíka a ponáhľa sa otvoriť dvere. Robin nedočkavo beží za ňou. To bude niekto známy, pomyslí si. Robin zďaleka zacíti cudzincov a vždy na nich nepríjemne šteká. Bojí sa o svoju paniu. Vyjde so psíkom na dvor a spoločne sa blížia k bráne. Stojí v nej Ľuboš.
„Ahoj, starká!“
„Vnuk môj,“ víta ho prekvapene. „Myslela som si, že prídete až cez víkend. Nemám napečené ani upratané!“
„S tým si nerob starosti. Prepáč, že som prišiel neohlásene. Potrebujem tvoju pomoc.“
Pozrie mu do očí. Vidí v nich smútok?
„Samozrejme, len poď ďalej,“ povie a pozýva ho dnu. Ľuboš nerozhodne prešľapuje z nohy na nohu.
„Ide o to, že... nie som sám. Mám tu dievčatá.“
Rozžiaria sa jej oči. Svoje malé pravnučky priam zbožňuje.
„Tak ich zavolaj, nakrájam im chlebíky,“ ponúkne sa. „Pochybujem, že tak skoro ráno raňajkovali.“
„Máš pravdu, zatiaľ nič nejedli,“ pripustí Ľuboš a zamieri k autu pri bráne.
Kývne dievčatám. Tie so smiechom vybehnú z auta a vrhnú sa na prababičku. Zuzana ich šťastne objíma. Sú celkom rovnaké, ako z jedného vajca. Jej malé dvojčatá.
Usadí ich za stolom v kuchyni a prinesie z komory čerstvý chlieb a syr. Dievčatá sa pustia do jedla a nenápadne kŕmia aj Robina, ktorý sa od nich ani nepohne. Ľuboš vyzýva starkú očami, aby sa spolu mohli porozprávať. Osamote.
„Andrejka, Simonka, hneď sme späť, dobre? Zatiaľ sa zahrajte s Robinkom,“ povie Zuzana. Presvedčí sa, že im do pohárov naliala dosť mlieka a nasleduje vnuka do jeho chlapčenskej izby.
Ľuboš pristúpi k oknu a oprie sa o radiátor. Zuzana si sadne na jeho posteľ a čaká, kým začne. Cíti, že sa niečo deje. Je chorý? Stalo sa niečo s jeho ženou? Čo dievčatká? Vyzerajú spokojne...
„Tak čo sa deje?“ vyhŕkne netrpezlivo.
„Adela ma podviedla.“
„To... nemyslíš vážne.“
„Celkom vážne, starká,“ potvrdí a bezradne rozhodí rukami. „Sama mi to povedala.“
Chvíľu sú obaja ticho. Zuzana hľadí na svoje vráskavé ruky. Chcela by Ľuboša presvedčiť, že všetko bude v poriadku. Ale to sa ľahko povie, keď človek trpí.
„Je mi to ľúto.“
V hlave sa jej roja ostré slová, ktoré by najradšej vyslovila. Hnevá sa na Adelu, zúri, že jej vnukovi ubližuje. Kiežby ho mohla ochrániť pred krutosťou tohto sveta! Neunikne tomu, aj keď sa o to tak veľmi snažila. Chcela, aby jej jediné vnúča malo lepší život ako ona. Ako jej syn.
„Mrzí ju to,“ pokračuje Ľuboš. „Povedala mi to pred týždňom. Vraj to bola jej obrana. Priveľa pracujem, nie som s ňou... stále je doma sama.“
Aj ja som bola sama. Nahlas však nič nepovie. Vie, že vnuk sa teraz potrebuje vyrozprávať.
„Myslel som si, že ma pochopí. Chcel som, aby moja rodina netrpela núdzou.“
Viem. Nechcel si, aby tvoje dievčatá vyrastali ako ty.
„Priznávam, že som to prehnal. Cez víkendy som ju vzal s dievčatami k tebe, zatiaľ čo ja som zostal sedieť nad papiermi.“
Skriví sa mu tvár. Sadne si na druhý koniec postele a zahľadí sa na starú fotku v ráme zavesenú na stene. Objíma na nej Adelu, ktorá drží v náručí malé bábätká. V čase, keď boli spolu šťastní.
„Ja ju ľúbim, starká,“ povie úprimne. „A nechcem ju stratiť. Ani svoje dcéry. Ako by som bez nich žil?“
„Upokoj sa, Ľubko.“
Zuzana natiahne ruku a pohladká ho po vlasoch. Sú husté, hrubšie ako voľakedy. Ľuboš ju chytí za ruku a stisne ju.
„Rozmýšľal som o tom. Vzal som si dovolenku, potrebujem byť s Adelou sám. Nechcem, aby dvojičky počuli, ako sa hádame. Musíme sa porozprávať. Chcem sa presvedčiť, či jej dokážem odpustiť. Iba tak to má zmysel,“ zašepká a čaká na jej odpoveď.
Dúfa, že ho pochopí. Potrebuje počuť jej názor, chce povzbudiť, postrčiť. Zuzana vidí, že je na dne, napriek tomu je pripravený bojovať. Ja som pred bojom utiekla.
„Si skvelý človek,“ povie pevne. „Chcem, aby si bol šťastný. Ak to bez Adely nejde, tak potom pevne verím, že to dáte dokopy. O dievčatá sa rada postarám, aspoň tu nebudem sama. Vezmem ich k jazierku, uvaríme višňový lekvár a večer im budem rozprávať staré príbehy. A ty zatiaľ zachráň svoje manželstvo,“ povie a roztvorí svoju náruč. Ľuboš ju objíme a pobozká na biele vlasy.
„Ďakujem, starká. V aute mám veci pre dvojičky, prinesiem ti ich.“
Neskôr popoludní sa vracajú zo spoločnej prechádzky v meste. Zuzana si v parku sadla na lavičku a sledovala dievčatá. Hrali sa s Robinom pri jazierku. Postavili si domčeky z blata a poriadne si pritom zašpinili šaty. Robin sa vykúpal vo vode, celý naradostený pobehoval okolo dievčat a nadšene im poničil všetky domčeky. Zuzana sa zhovievavo usmievala a pravnučkám už v duchu prala špinavé oblečenie. Doma im napustila vaňu a priniesla zo skrine voňavé uteráky. Kým sa okúpali, pripravila im chutnú praženicu s cibuľou a šampiňónmi.
Čaká ich pri prestretom stole s úsmevom na tvári. Teší sa, že ich má pri sebe. Zaháňajú jej samotu a vlievajú do žíl novú energiu. Ešte stále ma potrebujú.
Po večeri si dvojičky unavene ľahnú do Ľubošovej veľkej postele a Robin im skočí do náručia. Zuzana sa usadí do svojho hojdacieho kresla a so šitím v náručí sa pustí do obľúbenej rozprávky, ktorú ju voľakedy naučila mama.
Keď dokončí svoje rozprávanie, dievčatá už spokojne oddychujú jedna vedľa druhej. Pobozká ich na čelo, opatrne zhasne svetlo a zatvorí za sebou dvere. Vojde do svojej spálne a pohľad jej okamžite padne na nočný stolík. Ľubošovo nešťastie ju tlačí pri srdci, spomienkam na vlastnú mladosť sa však neubráni. Nedočkavo nadvihne veko krabice a z kôpky fotiek vytiahne tú, na ktorej je odfotený jej brat. Zo zažltnutého matného papiera s vrúbkovaným okrajom sa na ňu usmieva vysoký mládenec s krásnymi modrými očami, podobné tým, aké má ona. Chýbaš mi, povie nahlas. Odpovie jej iba ticho. Po lícach jej stekajú slzy.
Komentáre