Dariana

„Volám sa Júlia, teší ma. Ty budeš určite Zuzka, Ondrejko mi o tebe veľa rozprával,“ povedala milo a naklonila sa k nej, aby ju pobozkala na líce. „Máš nádherné oči, sú celkom ako jeho.“

„Ďakujem.“

Jej bezprostrednosť Zuzanu zneistila.

„Tak, už sa poznáte,“ nadchol sa Ondro.

Keby mohol, skákal by od radosti. Bol na Júliu hrdý. Jej krása ho fascinovala, stále si ju nenápadne obzeral.

„Čo tu robíš?“ Sklonila sa a vzala do ruky Zuzaninu starú rozčítanú knihu. „Je to dobré? Túto knižku nepoznám,“ pokrčila plecami a vrátila ju na miesto.

„Napísala ju Charlotte Brönteová,“ vysvetlila, Júliu však jej odpoveď už nezaujímala. Obrátila sa k Ondrovi, pritlačila sa k nemu a venovala mu široký úsmev.

„Tak čo, pôjdeme? Babička bude určite zúriť, že som zostala vonku tak dlho.“

Ondra jej blízkosť očividne potešila. Nesmelo ju objal okolo štíhleho drieku a pomaly prikývol. Júlia sa šťastne rozosmiala a pobozkala ho priamo na pery. Zuzana sklopila zrak a sústredene hľadela do zeme. Ešte nikdy nikoho nevidela bozkávať sa. Dokonca ani mamu a otca. Zamilovaní akoby zabudli na jej prítomnosť. Ondro si Júliu stískal k sebe a bozkával ju stále vášnivejšie. Zuzana sa bez slova prešmykla okolo nich a vybehla z maštale. Srdce jej bolestivo tĺklo. Prečo to musia robiť predo mnou? Prečo sa neovládajú? Čo je to za dievča? Správa sa ako obyčajná...

Prudké buchnutie dverí maštale vrátilo Ondra späť na zem. Otvoril oči a pohľadom hľadal sestru.

„Odišla,“ zašepkala Júlia zamatovým hlasom. „Asi sme ju vydesili. Je to ešte dievčatko. Predpokladám, že ju v živote nikto nepobozkal.“

„To má čas,“ odpovedal Ondro. Nevedel si predstaviť svoju sestru v objatí nejakého chlapca. Tá myšlienka ho znervózňovala.

„Nechala nás tu samých,“ pripomenula mu. „Nevzala ani tú deku. Čo ty na to?“

Jej otvorený návrh ho šokoval. Ešte nestretol dievča, ktoré by sa jej vyrovnalo. Všetky jeho kamarátky boli hanblivé, ledva mu opätovali pohľad. Zapýrili sa, a keď sa im prihovoril, nedokázali mu odpovedať rozvitými vetami. Najviac si rozumel iba so sestrou a teraz s Júliou. Bola neobyčajná, nádherná a srdečná. Strašne po nej túžil, predpokladal však, že sa medzi nimi až do svadby nič nestane. Uvedomil si, že sa mýlil a vôbec mu to neprekážalo. Prečo vlastne čakať tak dlho? Chcel ju a ona chcela jeho. Videl jej to v očiach. Opäť ju pobozkal. Júlia si niekoľkými pohybmi rozviazala mašľu na šatách a dovolila mu položiť ju na deku. Slastne privrela oči a s pôžitkom sa mu odovzdala.

Zuzana chvíľu stála opretá o zatvorené dvere maštale a hľadela na hviezdy. Nebo bolo jasné, bez jediného mráčika. Mesiac osvetľoval úzky chodník vedúci do domu. Cítila sa strašne sama. Zvierala ju prázdnota. Vedela, že brata stratila. Júlia si ho privlastnila, vzala jej ho... Tvárila sa milo a prívetivo, ju však nepresvedčila. Necítila sa v jej prítomnosti príjemne, aj keď ju zatiaľ takmer vôbec nepoznala. Bola si istá, že sa to čochvíľa zmení. Brat ju privedie do domu a nasťahuje do svojej izby. Nevedela si predstaviť, že spolu budú žiť pod jednou strechou. Ako nevestu prijme otec? Zvládne Júlia jeho návraty domov, rinčanie riadu a plač? Možno sa ho zľakne a odíde... Zuzana vedela, že neodíde. Cítila to v kostiach - ich život sa odteraz zmení.

Spoza dvier k nej doliehali zvláštne zvuky. Naklonila sa bližšie a pozorne počúvala. Z maštale sa ozývali tlmené vzdychy. Počula šuchot slamy a bratov zmenený hlboký hlas. Pomaly otvorila dvere a nazrela dnu. Prižmúrila oči a vo vzdialenom svetle lampy rozoznala ich telá na deke. Boli takmer nahí. Zakryla si ústa rukou, aby nevykríkla od prekvapenia.

Opatrne zatvorila dvere a bežala do domu. Zastavila sa až vo svojej izbe. Otvorila okno a schúlila sa na posteli. Veľa o takých veciach nevedela. Mama sa jej neraz snažila odpovedať na zvedavé otázky, priamej odpovedi sa však vyhýbala. Kládla jej na srdce, aby do svadby zostala čistá a nepoškvrnená, aby v manželstve vždy vyhovela svojmu mužovi a uspokojila jeho požiadavky.

„Ženy, ktoré sa mužovi odovzdajú pred sobášom, sú fľandry,“ hovorievala mama. „S takými sa netreba kamarátiť, dcérka.“

Aká bude prekvapená, keď sa Júlia stane jej nevestou, pomyslela si trpko.

O niekoľko týždňov Ondro oficiálne predstavil Júliu rodičom. Priviedol ju k nim v sobotu zavčas rána, aby zastihol otca triezveho. Mama celý piatok varila a piekla dobroty. Tešila sa, že jej pribudne nová dcéra a pomôže jej s chodom domácnosti. Zuzana znechutene krútila hlavou a najradšej by sa bola zatvorila do svojej izby, mama jej však nadelila kopec roboty. Pozametaj podlahu, vyčisti piecku, prines do vázy čerstvé kvety, pomôž mi napiecť chleba a zotri prach...

Od rána bola nervózna a mlčanlivá. Stále jej zneli v ušiach Júliine vzdychy, videla jej nahé prsia a bledé ramená, ktoré objímali Ondreja.

Otec sedel za stolom a fajčil. Keď nebol pod vplyvom alkoholu, dalo sa to s ním vydržať. Mama si obliekla širokú sukňu na slávnostnú príležitosť. Prestrela stôl a nakrájala chlieb na veľký okrúhly tanier po babičke. Keď ho kládla na stôl, otvorili sa dvere. Ondro držal Júliu za ruku. Priviedol ju do kuchyne a nervózne hľadel na otca. Ten zvedavo zdvihol zrak a premeral si svoju nevestu. Júlia ho odzbrojila milým úsmevom. Podala mu ruku.

„Dobré ráno, som rada, že vás poznávam,“ zašvitorila.

Jej vysoký hlas okamžite zaplnil celú miestnosť. Otec uznanlivo kývol hlavou a vstal, aby ju objal.

„Poď ku mne, dievča. Vitaj u nás.“

Zuzana bola šokovaná. K nej sa otec nikdy nesprával tak vľúdne a milo! Čo to má tá Júlia v sebe? Čím si každého omotá okolo prsta? Bez slova stála pri polici s hrncami a pozorne ich sledovala.

„A vy budete určite Ondrova mama,“ obrátila sa k Jarmile. „Už viem, po kom zdedil svoj milý úsmev.“

Mama sa začervenala a podala jej pohár vody.

„Ďakujem, Julka. Poď, sadni si. Určite si vyhladla, pripravili sme vám chutné raňajky. Zuzka, prines rýchlo taniere,“ prikázala jej a sadla si vedľa otca.

Ondro Júlii pyšne odsunul stoličku a sám zostal stáť. Počkal, kým sa Zuzka vráti s taniermi. Nervózne si odkašľal.

„Rodina, chcem vám oficiálne predstaviť svoju nevestu,“ začal nesmelo. „S Julkou sa milujeme a chceme sa vziať.“

Mama sa ozvala prvá. Vstala a zdvihla svoj pohár.

„Pripíjam na vaše šťastie,“ povedala dojato a v očiach sa jej mihli slzy.

Jej syn začína nový život po boku tejto krásnej dievčiny. Bola presvedčená, že si vybral správne. Júlia sa jej páčila, bola usmievavá a odvážna. Určite sa v tomto ťažkom živote nestratí. Otec nasledoval jej príklad. Žmurkol na Júliu a obrátil sa k Ondrovi.

„A kde budete bývať?“

„Chceli by sme zostať tu,“ odvetil rýchlo.

Bál sa, že to odmietne. V posledných rokoch spolu večne bojovali. Otec si stále nechcel priznať, že ho ovládol alkohol.

„Bude mi potešením podeliť sa o svoj dom s takou krásnou dievčinou,“ vyhlásil slávnostne a nespúšťal z Júlie zrak. Nebolo pochýb, že ju svokrova pozornosť teší.

„Ďakujem, ujo Fero,“ povedala.

„A ty čo, Zuzanka?“ Ondro sa k nej obrátil a čakal na  odpoveď. Záležalo mu na sestrinom názore. Chcel, aby jeho vzťah podporila.

„Gratulujem vám,“ odvetila rýchlo. „Dúfam, že spolu budete šťastní...“

„O tom nepochybuj,“ skočila jej do reči Júlia. „Poďme sa najesť, umieram od hladu,“ navrhla a opäť si sadla.

Ostatní ju nasledovali a s chuťou sa pustili do jedla. Zuzana sa musela nútiť do každého hltu. Neraz sa stretla s Júliiným ostrým pohľadom. Ona ma sleduje.

Nemýlila sa. Všímala si každý jej pohyb. Správala sa k nej priateľsky, v jej očiach však horeli zvláštne ohníčky. Nechcela si Júliu všímať, venovala sa sebe, záhrade a svojim milovaným ružiam.

Mama sa onedlho pustila do príprav svadobnej hostiny. Požiadala dvoch bratancov, aby chodili po domoch s veršovačkami a pozývali hostí. V rukách držali svoje paličky zdobené bielou a ružovou stužkou. Dohadovala sa s Júliou o priebehu celého dňa, šila jej šatku, obrúsky a zašla s ňou aj za vychytenou krajčírkou, ktorá šila nádherné svadobné šaty pre každú nevestu v dedine. Ondro sa s chuťou pustil do prerábania zadnej miestnosti, ktorú dlhé roky používali na skladovanie nepotrebných a starých vecí. Predstavoval si, ako tu o pár mesiacov bude spievať svojmu synovi uspávanku. Vyniesol všetky haraburdy a steny natrel nabielo. Pri zhotovovaní manželskej postele mu dokonca pomáhal aj otec.

Mama sa chcela stretnúť s Júliinými rodičmi. Nevesta tvrdila, že žijú príliš ďaleko a na jej svadbu neprídu. Zuzane to bolo čudné. Ako to, že ich sedemnásťročná dcéra nebýva doma? Prečo sa vlastne nasťahovala do malého domčeka svojej starej mamy?

Na svadobný obed sa podával guláš s chlebom, tvarohový a makový koláč a otcov obľúbený orechový závin. Zuzana s kamarátkami rozdávali po jedle voňavý rozmarín pre svadobčanov a kapesník pre svedkov, ktorí na oplátku hádzali do misky mince. Neskôr sa svadobný sprievod pohol ku kostolu. Ako prvá išla Júlia s družbom, za ňou Ondro s družičkou. Cestu im spríjemňovala cigánska kapela, ku ktorej sa ochotne pridali aj veselí hostia. Kým novomanželia podpisovali na fare sobášny list, hostia núkali okoloidúcich sladkosťami a pitím. Po obrade sa svadobný sprievod pohol do domu Júliinej starej mamy. Keďže pri sebe nemala rodičov, Ondro požiadal o jej ruku starkú a sľúbil, že sa o vnučku bude obetavo starať a stane sa jej milujúcim manželom.

Hostina pokračovala v Ondrovom dome. Hladní svadobčania sa pustili do chutného perkeltu so zemiakovým šalátom a s cibuľou. Po celý zvyšok večera sa hostia zabávali a smiali. O polnoci si každý z nich mohol zatancovať s Júliou a zaželať jej veľa zdravia a šťastia. Nevesta bola nádherná. Čierne šaty s bielym závojom jej pristali a uvoľnené pramienky zo zapletených vlasov šteklili jej dokonalú okrúhlu tvár. Nevesty oblečené v čiernom neboli v tých časoch ničím výnimočným. Ondro takmer praskol od pýchy, keď so svojou Júliou tancoval prvý tanec. Hostia si dojato šepkali o zázraku lásky. Zuzana sedela na stoličke a neochotne sledovala ich bezchybný tanečný výkon.

Tesne predtým, ako odišli z domu, vyparádená nevesta zašla za ňou do izby.

„Už si hotová, Zuzka? Prišla som ti pomôcť s obliekaním,“ ponúkla sa a podišla k zrkadlu, aby si skontrolovala svoj účes.

Zuzana sa jej otočila chrbtom. Trápila sa so svojím krojom, ktorý sa skladal z bielej blúzky s krátkymi rukávmi zdobených volánikmi a čipkou okolo krku, z červenej atlasovej vesty s gombíkmi, z purpurovej sukne s veľkými pozlátenými kvetmi, z tmavozelenej zástery a zo zeleného ručníka s bielymi kvetinkami.

Júlia sa k nej počas uväzovania zástery zlomyseľne sklonila.

„Ondro bude odteraz iba môj, rozumela si? Prestaneš ho stále otravovať,“ zašepkala.

„Je to môj brat, nemáš právo si ho privlastňovať,“ odpovedala Zuzana. Jej nepriateľský tón ju zaskočil. Od začiatku tušila, že ju švagriná nemá rada, doteraz sa však vždy správala priateľsky.

„Dnes sa stanem jeho ženou a mám plné právo ho vlastniť.“ Jej hlas mrazil. „Si iba malá hlupaňa a nebudeš sa mi stavať do cesty. Ja som tá, ktorú si zvolil. Raz budem paňou tohto domu.“

Škrekľavo sa zasmiala a prudko potiahla šnúrky zástery. Zuzane jej pohyb takmer vyrazil dych. Mala sto chutí rozbehnúť sa za Ondrom a poriadne ním zatriasť. Vedela, že tým nič nedosiahne. Neveril by jej. Všimol si, že od začiatku nie je Júliou nadšená tak ako zvyšok rodiny. Myslel by si, že jednoducho žiarli.

Najlepšie urobí, ak pomlčí a bude sa mať na pozore. Toto dievča si začína priveľa dovoľovať. Vzdorovito zdvihla bradu a nechala ju v izbe samu. Júlia sa opäť zahľadela do zrkadla a spokojne sa na seba usmiala. Veď tá malá uvidí, ktorá z nás dvoch zvíťazí.

Hostia sa dobre zabávali, jedli a pili. Kuchyňa bola plná a tancujúce páry do seba jemne vrážali lakťami. Otec sedel pri prázdnom stole a lial do seba pohár za pohárom. Zuzana znepokojene sledovala jeho zahmlený pohľad. Okamžite ho treba dostať preč, pomyslela si. Musím varovať brata.

Ponáhľala sa za ním na druhý koniec miestnosti. Zaplietla sa medzi tancujúce páriky hostí a odtrhla brata od rozčúlenej Júlie.

„Čo sa robí?“ spýtal sa zadýchane. Na čele sa mu perlili kvapky potu.

„Otec je opitý, o chvíľu začne vykrikovať,“ kričala mu do ucha.

Ondro zúril.

„Nevedel sa aspoň trochu premôcť? Prečo mi tu musí robiť hanbu?“

Júlia ho chytila za ruku a ťahala späť k muzikantom, prebodávajúc Zuzanu vyčítavým pohľadom. Ondro sa jej snažil vysvetliť, čo sa deje. Mama si nič nevšimla, šťastne sa oddávala valčíku s ujom Gregorom.

Otec práve nešikovne vstával, keď sa k nemu priblížili. Ondro ho vzal pod pazuchu a krivkal s ním ku dverám. Vykrikoval naňho sprosté nadávky. Niekoľko hostí sa prekvapene obzrelo.

Nočný vzduch bol chladný a svieži. Leto sa končilo, prichádzala jeseň. Otec sa zapotácal a spadol na vlhký zablatený chodník. Ondro bezradne krútil hlavou.

„Prečo mi musíte kaziť najkrajší deň v živote?“

Otec sa rozosmial a zaostril naňho zrak.

„Mne takisto pokazili život, a koho mám z toho obviňovať? Vojnu? Zbrane? Smrť?“

Zuzana neznášala, keď bol opitý. Nenávidela ho. Júlia si k nemu kľakla. Nedbala, že si zašpiní šaty.

„Otecko, musíte si ľahnúť. Potrebujete sa vyspať,“ dohovárala mu milo. Ondro na ňu vďačne pozrel. Otec opäť zatvoril oči a chytil nevestu za ruku.

„Si moja krásna Júlia. Vezmi ma odtiaľto preč.“

„Sama to s vami nezvládne, otec,“ protirečil mu Ondro.

„Ja chcem Júliu, pôjdem iba s ňou!“

Júlia mu pomohla vstať. Objal ju okolo drieku a položil jej hlavu na plece. Pokúsil sa udržať rovnováhu a vykročil smerom k ceste do dediny. Zuzana neverila vlastným očiam.

Ondrovi odľahlo, že ich nakoniec poslúchol. Nemal v úmysle nechať s ním manželku samu, Júlia však kývla hlavou a ubezpečila ho, že bude v poriadku.

„Vráť sa k hosťom, ja to zvládnem. O chvíľu sa vrátim. Vezmem ho k vašej tete Milke, dala mi kľúče od domu. Otecko, držte sa ma. Pekne pomaly. Poďte,“ prikázala mu milo. Otvoril oči a pokúšal sa na ňu usmiať.

„Nechcel som ísť na tú pokašľanú vojnu,“ pokračoval. „Videl som umierať ľudí... Bol to hnus. Bola to špina. Bolo to peklo.“

„Ja viem, otecko. Už sa to skončilo, už ste v bezpečí. Pomôžem vám.“

„Nie, vráti sa to. Uvidíte. Vypukne to znova. Prisahám, akože tu stojím. Zabijú nás, všetkých.“

Otcove výkriky pomaly utíchli, ich postavy sa stratili za tmavými stromami. Zuzana si vydýchla. Obrátila sa k Ondrovi a hodila sa mu do náručia.

„Ondro, on klame, však? Žiadna vojna nebude!“

„Nie, neboj sa, Zuzanka. Nebude,“ upokojoval ju a očami stále sledoval svoju odchádzajúcu ženu. Mal sto chutí rozbehnúť sa za ňou.

„Prisaháš?“

„Prisahám,“ opakoval. Svojim slovám však neveril.