Zuzana žila jednoduchý život na vidieku obklopená prírodou a láskou najbližších. Osudné udalosti - vojna, smrť, láska a nenávisť - ju prinútili k bolestivému rozhodnutiu, ktoré ju dodnes prenasleduje.
Blíži sa však deň, keď sa bude musieť vrátiť...
Rodný dom, 1938
Zuzana s Ondrom boli odmalička stále spolu. Hrali sa, učili, chodili do dediny a rozprávali sa sediac na tráve pod vysokým orechom. Nemali pred sebou žiadne tajomstvá. Na začiatku leta roku 1938 sa však Ondro začal správať čudne. Večer chodieval von a neprezradil jej, kam ide. Keď sa spolu rozprávali, zasnene hľadel do prázdna. Nechápala, čo sa s ním deje. Prestal ju všade sprevádzať a postupne sa úplne uzavrel do seba. Celé dni presedel vo svojej izbe. Bála sa. Mama ju upokojovala a dohovárala jej, aby mu dala čas.
„Ondrík má osemnásť rokov. Je načase, aby začal rozmýšľať o svojej budúcnosti,“ naznačila jej mama.
„Mamička, máte na mysli... on sa od nás odsťahuje?“
Myšlienka na bratov odchod ju vyľakala. Nechá ju tu samu s otcom? To nie...!
„Kdeže, dcérka. Ja si myslím, že sa nám zamiloval,“ povedala a sprisahanecky žmurkla.
Zuzanu jej predtucha zasiahla priamo do srdca. Ondro ľúbi iné dievča? To mu nedovolí!
Mala vtedy trinásť rokov a celý jej svet tvorili brat, mama a niekoľko priateliek. Nevedela si predstaviť, že jej uzavretý životný kruh naruší cudzia osoba. Cudzie dievča. Sebecky žiarlila a túžila mať brata iba pre seba. Podvedome si uvedomovala, že to nie je možné, že ich cesty sa raz rozídu, zatiaľ však takéto úvahy potláčala. Chcela si to s ním vyjasniť. Počkala naňho večer pri strome, keď sa vracal z poľa.
„Ondro, musíme sa porozprávať,“ oslovila ho ticho. Jej zvláštny hlas ho prekvapil. Hneď vedel, že ju niečo trápi.
„Ahoj, Zuzanka, čo sa deje?“
Sadol si na trávu a snažil sa jej čítať v očiach.
„Ty si zaľúbený?“
Jej otázka bola priama. Zuzana nikdy neplytvala slovami.
„Áno,“ vydýchol napokon.
Chcel jej to povedať, pripadala mu však príliš mladá. Nechcelo sa mu rozoberať svoje city s malou sestrou, aj keď už nebola najmenšia. Roky ju považoval za svoju najbližšiu priateľku, zveroval sa jej so svojimi tajomstvami. Vedela o všetkom, na čo myslel, po čom túžil aj čo plánoval.
„Do koho?“
Naozaj v jej hlase zaznel plač?
„Zuzanka, nebuď smutná...“ Hľadal slová, ktoré neprichádzali. Zdalo sa mu jednoduchšie objať ju a držať v náručí.
„Ako sa volá?“
„Júlia. Je veľmi milá. Obľúbiš si ju, uvidíš.“
„Neviem.“
Nechcela žiadnu Júliu.
„Mám ťa rovnako rád ako kedysi, rozumieš? Si moja sestra a si pre mňa dôležitá. Bude to ako predtým,“ sľuboval, hoci vedel, že klame.
Zuzanu síce zbožňoval, už však patril Júlii. Túžil po nej. Chcel sa jej dotýkať, bozkávať ju. Už sa nechcel zverovať sestre. Chcel byť s Júliou.
Zuzana bola ticho. Akoby vedela, na čo myslí.
„Poď, pôjdeme dnu. Som strašne unavený a zajtra skoro vstávam.“
Pomohol jej vstať, chytil ju za ruku a spoločne zamierili do domu. Mama ich čakala s teplou večerou, otec stále nebol doma. Kým Ondro jedol, Zuzana sedela na druhom konci stola a zamyslene hľadela na vázu plnú lúčnych kvetov.
„Na čo myslíš?“
„Na to, čo so mnou bude, ak sa odtiaľto odsťahuješ. Ja to tu nevydržím,“ vyhlásila pevne a myslela na otcove výbuchy zlosti.
Ondro zložil vidličku a pozrel jej priamo do očí.
„Nenechám ťa samu. Pôjdeš so mnou alebo ostanem tu a Julka sa nasťahuje k nám.“
„Kto je vlastne tá Júlia? Žiadnu takú nepoznám,“ povedala podráždene.
„Nebývala v dedine, len nedávno sa sem prisťahovala. Má tu chorľavú starú mamu, tak jej so všetkým pomáha. Stretli sme sa pri starej studni za lesom,“ priznal zasnene.
V mysli sa mu vybavila tajomná postava dievčaťa, ktoré sa trápilo s ťažkým vedrom plným vody. Ponáhľal sa jej na pomoc. Milo sa na neho usmiala a hneď sa mu aj predstavila. Očarila ho jej odvaha a otvorenosť. Keď nenútene pohodila dlhými čiernymi vlasmi, cítil, že ju chce bližšie spoznať.
„Kedy mi ju predstavíš?“
„Cez víkend bude dedinská zábava. Pozvem ju na tanec a ak chceš, privediem ju za tebou,“ navrhol a vložil si do úst posledný kúsok mäsa.
Zuzana prikývla, jeho radosť však nezdieľala. Sama nechápala, čo má proti Júlii, veď ju vôbec nepoznala. V podvedomí ju trápila zlá predtucha...
V sobotu príjemne hrialo slnko, obloha bola čistá a jasná. Kým sa mama trápila s vysokou burinou v záhrade, Zuzana varila polievku. V kuchyni sa cítila neistá a stratená. Nôž ju neposlúchal, akoby cítil, že jej naháňa strach. Rukou si náhlivo odhrnula uvoľnené vlasy z dlhého vrkoča a pustila sa do zápražky. Keď ju zamiešala do polievky, vo dverách sa zjavil Ondro. Od rána nervózne pobehoval po dome a chystal sa na zábavu. Mama mu zohriala vodu a vliala ju do vane, aby sa mohol umyť. Obliekol si otcov oblek, oholil sa a učesal si neposlušné vlasy. Zuzana si ho pozorne premerala a s úsmevom prikývla.
„Júlia bude nadšená.“ Jej hlas znel ostrejšie ako zvyčajne.
„To dúfam. Natrhal som jej kvety, snáď sa ju potešia.“
„Prečo by sa jej nepáčili? Sú to predsa moje ruže,“ povedala urazene.
Starala sa o ne s láskou a rada. Ak sa Júlii nepáčia, nech jej ich vráti späť. Ondro sa usmial a chytil ju za ruku.
„Neboj sa, Zuzanka. Večer sa vidíme, buď doma,“ povedal veselo. Pobozkal ju na čelo a zamieril ku dverám.
„Zabavte sa,“ zakričala za ním, ale on ju už nepočul.
Vybral kvety z vázy a ponáhľal sa von. Zakýval mame, vzal starý bicykel a už ho nebolo. Tiež nezostanem v dome, pomyslela si Zuzana. Otec sa vráti opitý a bude trieskať dverami. Už to nebudem trpieť, nech si s ním poradí mama!
Odstavila polievku a ponáhľala sa do svojej izby. Vzala zo skrine veľkú hrubú deku, vankúš a rozčítanú knihu. Keď s bratom zatúžili po súkromí a chceli sa vyhnúť otcovmu kriku, ukryli sa v maštali v zadnej časti dvora. Chovali v nej dve kravy, mladú kozičku a niekoľko sliepok. Zuzana sa zvieratám často prihovárala, kŕmila ich a dojila mlieko. Ondro nanosil slamu do prázdneho kúta a priniesol petrolejovú lampu, aby Zuzana mohla čítať. Rozprestrela si deku a položila na ňu svoju rozčítanú knihu.
„Vrátim sa sem, len čo otec príde domov,“ povedala si nahlas a pohladkala kozičku po chrbte. Sem jeho krik nedoliehal.
Komentáre
Ak
Dobre napísané, moja reč