Bielou stužkou previazaná stará krabica, v nej zažltnuté fotky, pokrčené listy, denník a zopár vzácnych drobností po mame. Zuzana do nej ukryla svoju bolestivú minulosť. Správa o smrti milovaného Adama jej dodá odvahu opäť otvoriť dvere do sveta, z ktorého pred rokmi tak zbabelo utiekla. Pri pohľade na staré spomienky v nej znovu ožíva tajomná minulosť.
Zuzana žila jednoduchý život na vidieku obklopená prírodou a láskou najbližších. Osudné udalosti - vojna, smrť, láska a nenávisť - ju prinútili k bolestivému rozhodnutiu, ktoré ju dodnes prenasleduje.
Blíži sa však deň, keď sa bude musieť vrátiť...
Anežkin dom, 2000
Zuzana vráti bratovu fotku medzi ostatné a položí krabicu späť na skrinku. Už dávno si nespomenula na starú maštaľ a milované zvieratká. Spomienky sa jej vracajú jedna po druhej a ona ich toku nevie zabrániť. Možno ani nechce. Cíti, že je načase vrátiť sa späť a vyrovnať sa s minulosťou. Doteraz utekala, nútila sa zabudnúť, nevrátiť sa.
Dlho nikomu neprezradila, čo všetko prežila. Tajila pred vnukom identitu jeho starého otca, narozprávala mu klamstvá a sama sa im pokúšala veriť. Bála sa pravdy, ktorá pred rokmi tak veľmi ublížila jej synovi. Viliam si mamin príbeh vypočul bez jediného slova. Porozprávala mu o jeho otcovi, ktorého nikdy nepoznal. Keď bol malý, presvedčila ho, že zomrel na fronte počas vojny. Viliama jej spoveď sklamala. Nechápal, prečo mu toľké roky tajila pravdu. V jeho falošnej predstave bol otec veľkým hrdinom, ktorý zomrel v boji za svoju vlasť. V skutočnosti to bol iba obyčajný zbabelec...
Viliam si onedlho zbalil veci. Odišiel ďaleko, na druhý koniec sveta. Keď sa usadil v Amerike, poslal mame list s ospravedlnením a peniazmi, ktoré jej mali pomôcť s výchovou malého vnuka. Jeho žena Anna zomrela, podľahla ťažkému zápalu pľúc. Zostal po nej malý uplakaný Ľuboš. Zuzana si ich vzala k sebe a pomáhala Viliamovi s výchovou syna.
Dieťa malo dva roky, po matkinej smrti často plakalo, časom však vycítilo starkinu obetavú prítomnosť a upokojilo sa. Viliam na svoju lásku nedokázal zabudnúť. Trápil sa a smútil. Práca úradníka ho nebavila, bol mĺkvy, na syna sa ani nepozrel. Zuzana videla, ako bojuje sám so sebou. Snažila sa mu pomôcť. Myslela si, že ho pravdou o Adamovi prebudí z letargie. Vtedy ešte dúfala, že sa vráti do jej rodnej dediny, vyhľadá otca a nájde tak svoju stratenú chuť do života.
Ona sa vrátiť nechcela. Hrdosť a urazená pýcha jej to nedovolili. Uvedomila si, že Vilko má právo dozvedieť sa pravdu a spoznať svoju rodinu. Dodnes si vyčíta, že ho tým napokon odohnala. Syn nenašiel odvahu zájsť za otcom, zvolil si jednoduchšiu cestu. Odkedy odišiel do Ameriky a nechal ju tu s Ľubošom samu, rozhodla sa o Adamovi mlčať. Bála sa, že by ju ďalšie vŕtanie sa v minulosti oddelilo aj od milovaného vnuka. Zostal jej iba on, nikoho iného nemá. Ak by odišiel aj on, zosypala by sa... Nie, zatiaľ mu nebude nič hovoriť. Netušila, že tá správa v novinách ju postupne prinúti zmeniť názor a onedlho bude sama túžiť po návrate...
Zuzana pokrúti hlavou. Príval myšlienok ju unavil. Potrebuje si oddýchnuť. Dievčatá ráno vstanú hladné a namrzené. Bude mať čo robiť, aby ich nakŕmila a zabavila. Ich prítomnosť ju veľmi teší. Naplnia jej tmavé dni slnkom a smiechom.
Dúfa, že Ľubošovo manželstvo prekoná túto ťažkú krízu. Ak sa mladí rozvedú, Adela si určite vezme deti k sebe a ona ich uvidí iba zriedka, možno vôbec. Nevestin čin ju strašne nahneval. Vie celkom presne, ako sa Ľubko cíti. Ľudia sa nezmenia, stále si nevážia, čo majú. Zahrávajú sa so svojím životom, akoby hrali nejakú zábavnú hru.
Prečo tak veľmi chceš, aby jej Ľubko odpustil? Ty takisto nevieš odpúšťať, ozve sa v nej škodoradostný hlások. Prečo si ušla? Všetko si zahodila, bola si príliš hrdá!
„Nemohla som to zniesť,“ odpovie do ticha. Jej hlas sa trasie. „Bolelo to! Sklamalo ma to! Milovala som ho... Zničil nás. Všetko zničil,“ opakuje a nevníma slzy, ktoré jej stekajú po tvári.
V mysli sa jej zjaví Júliina srdcovitá tvár a jej falošný úsmev. V ten večer vošla do maštale oblečená ako princezná, s dlhými rozpustenými vlasmi siahajúcimi až po štíhly driek, v nádherných šatách s volánmi, o akých Zuzana odmalička snívala. Ondro ju priviedol za ňou a šťastne sa pritom usmieval. Konečne boli spolu v jednej miestnosti obe ženy, ktoré miloval.
Komentáre